Sutry I. Hlavne nenasleduj srdce!

Aktualizováno: před 3 dny



Joga sutry sú podnetný text, vysvetľovaný každým individuálne. Asi tak ako Biblia. Niektorí hlásajú, že oni vlastnia tú skutočnú a reálnu pravdu, jediný správny výklad takejto knihy, resp. zväzkov. Kňazi? Indickí jogíni? V každom prípade - aj bežný človek si môže spraviť na tieto texty svoj názor, čo je obsahom nasledujúceho článku. Názor vytorený na základe snahy prepojiť sutru 2.3 s dačim západným - psychologickým.



Sutra 2.3: "Kléše (prekážky) sú nevedomosť, ego, túžba, odpor a lipnutie na živote (resp. strach zo smrti).



Kléše. Podľa sutier ide o prekážky v našom živote, ktoré stoja za našim trápením. Chceme ich jogovou praxou objaviť a opustiť. Jedná sa o ignoranciu, ilúziu resp. nevedomosť (avidya), ego (asmita), attachment alebo puto k potešeniu (raga), averzia resp. odpor voči bolesti (dvesa), a potom strach zo smrti (abhinivesah).

Keďže (zatiaľ) nie som vyznávač karmy, ani viacerých životov, neverím na neukončený cyklus životov. V tejto oblasti sa prikláňam k psychologickým vysvetleniam. Všetci máme svoju minulosť, a myslím, že práve táto nás nejakým spôsobom k týmto kléšam priviedla.





Často sa hovorí o detskej radosti, prítomnosti a spokojnosti. Ako deťom nám nič nechýbalo, s ničím sme sa nestotožňovali, jednoducho sme len boli a pohybovali sme sa v rámci prítomnosti “kde práve som, čo práve robím, s kým práve som” Tešili sme sa z mravčekov, mušiek a kvetov. Bolo nám jedno, či spíme pod dekou alebo perinou, hlavne že sú tam naši. Bolo nám jedno, či máme dieru v teplákoch, hlavne že sa v nich dá váľať po tráve

… naše vnútorné procesy sú ale nastavené na rast a zrenie (fyzické aj psychické), ktoré je do veľkej miery ovplyvňované spoločenstvom, v ktorom vyrastáme a zážitkami, ktoré si nazbierame.

Čím sme starší (i keď len o rok) … tým viac sa vzďaľujeme od nášho skutočného Ja. Ako je to možné ?! Ako deti sa začneme stretávať, respektíve si uvedomovať náš emocionálny svet ... uvedomujeme si bolesť, frustráciu, odmietnutie, smútok. Všetko to nejako spracujeme, vysvetlíme si to sami (alebo s dobrou či zlou pomocou okolia), uložíme to niekam do podvedomia a časom sa s tým jednoducho zidentifikujeme. Prechádzame teda na automatický program - generovaný našimi emóciami, našimi spomienkami a myšlienkami, ktoré sa vynárajú ako niekdajšie vysvetlenie podobnej situácie. Komplikované? To ešte len príde.


Ide o to, že náš mozog bol vlastne stvorený na to, aby nás udržal pri živote, pričom každá bolesť (akéhokoľvek charakteru) nás obrazne povedané privádza k otázke "... už? Teraz už idem prísť o svoj život?" Náš mozog s celou centrálou, perifériou aj autonómiou (s touto obzvlášť) sa nás snaží držať ďaleko od bolesti.

Uvedomenie bolesti prichádza v detstve - odreté koleno, neprítomný rodič, kritika, strach z tmy ... Ak tam na blízku nie je nejaký zrelý dospelý, ktorý by danú situáciu dieťaťu rozumne vysvetlil a bol s nim jednoducho len prítomný, dieťa je nutné si danú situáciu vysvetliť samo. Prípadne ešte častejšia situácia je tá, kde rodič prítomný JE, ale situáciu interpetuje podľa vlastných potrieb a nie potrieb dieťaťa. Poznáte to.


"Čo reveš? Je to len odreté koleno nič to nie je. Nerev Ti vravím, robíš mi hanbu. Pozri sa ako sa chlapček na Teba pozerá, sa Ti smeje. No už aj prestaň, lebo pôjdeš do izby a budeš tam sama!"


Je to interpretácia dospelého s jasným odkazom.

Zatneš zuby, vcucneš pery, utrieš si oči do sucha, stlačíš maminu ruku a s kŕčom odchádzaš do pieskoviska.


Tieto interpretácie samozrejme nie sú vhodné. Ale ako deti to netušíme. Nevieme, že je normálne, že život prináša bolesť, že bolesť je teda normálna, že si aj môžeme pri nej poplakať a že máme silu si utrieť slzy keď budeme pripravení a môžeme ísť späť do toho pieskoviska aj trochu viac spokojnejší ako keď sa tvárime, že nás sa tá bolesť netýka.

Detské zážitky a interpretácie potom fungujú ako matrioška, čo mi nápadne pripomína niečo, čo Robert Fireston (americký psychológ) nazoval obrany (ang. defences). Ich zmysel je chrániť nás pred bolesťou s odmietnutia, nepochopenia, opustenia, smútku a ďalších príjemných vecí. Niekde tam pod nimi ... sme my. Nedokonalí zraniteľní ľudia.


Aby sme nimi ale neboli ...

... naučíme sa zatínať zuby tam, kde to nie je nutné.

... naučíme sa umlčovať naše vnútorné potreby, lebo mať ich je nevhodné.

... naučíme sa nasledovať danú spoločenskú líniu, lebo ísť mimo nej = nepochopenie = odmietnutie.

... presvedčíme sa, že keď nie sme najlepší nestojíme za nič.

... presvedčíme sa, že keď nie sme stredobod pozornosti, a teda nestoja o nás všetci - nestojí o nás nikto.

... presvedčíme sa, že keď si manipuláciou nevydupeme to, čo potrebujeme, ostatní sa na nás vykašlú.


... a tak ďalej.


... a toto mi zas nenápadne pripomína tie naše kléše, obzvlášť avidyu, ktorá je podľa niektorých výkladov matkou všetkých ďalších kléš.


Avidya, nevedomosť


Sutra 2.4: "Nevedomosť je poľom (studnicou) pre ostatné prekážky, či už skryté, slabé, prerušované alebo plne prejavené."



Avidya je vraj naša počiatočná kléša, z ktorej sa vyvíjajú všetky ostatné. To by sedelo s mojou snahou vyložiť avidyu cez detské programy. Aj podľa psychológov je detsvo väčšinou počiatkom našich psychických trápení. Sutra 2.5.: "Nevedomosť je predstava, kde je pominuteľné považované za večné, nečisté za čisté, utrpenie za radosť a nie-JA za JA."


Tak poďme na to.


Komplikovaný výklad: Avidya je stav, keď si myslíme, že naše podvedomie alebo naše fyzické telo sme vlastne v skutočnosti my, naše Ja. Zabudeme na to, že my je náš Život, naše vedomie, naša Puruša. Prakriti- naše telo, naše podvedomie, naše spomienky, zážitky sú síce NAŠE, ale nie sme to MY. Tu je ten rozdiel. Keď naše Vedomie zabudne samé na seba, začne sa správať ako naše ego (asmita), ako naše podvedomie, naše programy.

Jednoduchší výklad: Zaujalo ma, ako avidyu niektorí popisujú nie ako nedosatok informácií ale nedostatok zážitku. Rozumovo napríklad môžeme chápať, ako veci vlastne sú. Časom napríklad pochopíme, že naše presvedčenia sú nesprávne. Ale doslova a do písmena — necítime to tak. Čím viac sa odkloníme od toho, o čom máme od mala presvedčenie, že je pravda (tak ako som to popísala napríklad vyššie), tým viac máme pochybností, tým viac máme strachu alebo jednoducho povedané “bolesti”.

Tu napríklad mnoho ľudí argumentuje vetou, “ak to tak necítiš, nerob to” alebo “rob ako Ti srdce hovorí” alebo niekedy aj “nasleduj svoju intuíciu” (niekedy zle chápanú ako strach). Také bežné vyjadrenia, no nie? Pritom naše pocity nás toľkokrát vedú do slepých uličiek. Často nás zavedú na miesta, ktoré nám prídu komfortné, prídu nám jednoducho známe (veď o tom je program). Ale sú pre nás dobré?

Vyjadrenie “som perfekcionalista” berie mnoho ľudí ako sebapochvalu. Akoby to bolo niečo dobé. Perfekcionalizmus sa vie ale prejaviť napríklad aj v hľadaní dokonalosti v druhých. Takému človeku nie je nikto dosť dobrý, stačí jeden krivý vlas na hlave a čau bambíno, koniec priateľstva. Viete si predstaviť tú bolesť, ktorá príde v momente, keď sa takáto osoba rozhodne zostať s nedokonalým človekom? Keď sa rozhodne zapracovať na vzťahu, ktorý má chyby (ako každý)? Keď sa rozhodne akceptovať a nekritizovať? Myslím, že je taká veľká, že mnoho z nás ju ani nevydrží a vráti sa do zabehnutých koľají.


Pracovať na niečom, na čom záleží nikdy namalo byť jednoduché.

... a čo môže byť náročnejšie ako prekonávanie samého seba? Ako sebazapretie? Možno si len treba uvedomiť, že sebazapretím sa v skutočnosti nemyslí zapretie toho skutočného Ja. Sebazapretím sa častokrát myslí práve nenechať vykypieť prchavé emócie alebo neriadiť sa menlivými myšlienkami. Sebazapretie je odloženie okamžitého potešenia na úkor dlhodobého cieľa.


Mnoho z nás uverilo tomu, že svet je nemenný, dokonalý, utopický, bezbolestný, bez škvŕn. To, čomu uveríme sa hlboko zapíše to našej identity a akákoľvek snaha tieto nesprávne presvedčenia prekročiť sa stáva našou avidyou. A teda zakaždým, keď sa bývalý perfekcionalista usmeje v špinavom tričku, zle si nalakuje nechet alebo rieši nezhodu s partnerom ho niečo vnútri udrie do tváre a chce ho zaviesť späť do života, kde opúšťal nedokonalé.


... to je jeho avidya.



Asmita, ego


Sutra 2.6: "Ego znamená predstava, že sila toho, kto vidí a sila videného sú ako jedna podstata."



Avidya a asmita sú nádherne prepojené kléše. Keď človek zabudne na svoju skutočnú žijúcu podstatu, keď jednoducho prestane žiť vedome, prichádza na scénu podvedomie často vo forme Ega, teda asmity.

Asmitu (ego) si vysvetľujem ako neschopnosť vidieť pravdu popri všetkých myšlienkach a pocitoch, ktoré človeka v určitom momente zavaľujú. Asmita je stotožnenie sa s vlastným egom. S niečím, čo sme nazvali Ja - s našimi myšlienkami, pocitmi, telom, prácou, spoločenským statusom, jednoducho s hocičím, čo plynie.

Predstavte si len na chvíľu, že veríte kompletne každej jednej myšlienke, ktorú vám vaša kreatívna myseľ vyprodukuje. Toto môže byť aj vaša asmita. Identifikujete sa so svojimi myšlienkami (“To nad čím premýšľam je odrazom reality.”) a pocitmi (“Keď to tak cítim, musí to byť pravda.”), čo je spolu s ďalšími faktormi pekný začiatok obsesívno-kompulzívnej poruchy. Kognitívne distorzie v kognitívno behaviorálne teórii. V skratke - myslíte si, že Vaša interpretácia prakticky čohokoľvek je odrazom reality, pravdu. V joge to predstavuje asmitu.


To, čo vo svojom okolí vidím ale najviac, je stotožňovanie sa so svojím telom, ďalej so svojim partnerom, so svojim dieťaťom alebo so svojou prácou.

Telo je naše. Partner je náš. Dieťa je naše. Práca je naša. Ale nie sú Nami. Poznáte rodičov, ktorí sa realizujú cez svoje deti? Ktorí svoje deti vnímajú ako dizajnový kúsok? Ktorí na ne pozerajú ako svoje vlastné predĺženie? Poznáte ľudí, ktorí sami seba chápu prostredníctvom svojho tela? Ktorí s vyrážkou na nose odmietajú ísť do práce? Alebo ľudí, ktorí sa realizujú cez svojho partnera, či prostredníctvom neho vnímajú vlastnú hodnotu? Prípadne vnímajú svoju vlastnú hodnotu ako človeka cez prácu?

Zoberme si, akú máme ľudia s takýmito presvedčeniami vlastne stabilitu. Čo keď prídeme o prácu? Príde rozvod? Dieťa sa nás zriekne? Ochrnieme alebo len dostaneme akné? Ak žijeme v presvedčení, že tieto veci nás definujú, keď o ne prídeme, môžeme sa aj zblázniť.


... a to je naša asmita.



Raga a dvesha - lipnutie a odpor


Sutra 2.7: "Lipnutie alebo túžba vzniká následkom zážitku potešenia."

Sutra 2.8: "Odpor vzniká následkom nepríjemného zážitku."



Raga. Lipnutie. Lipnutie na pôžitku, respektíve na všetkom, čo nám spôsobuje príjemné pocity, ide ruka v ruke s dveshou, odporom voči nepríjemnému, resp. vyhýbanie sa všetkému, čo nám nie je príjemné. Jedno nás ťahá späť do komfortnej zóny a druhé, keď z nej náhodou vystúpime, nás zatláča späť.

Napríklad raga v našich životoch môže predstavovať liptnutie na pozitívnych pocitoch - vo všeobecnosti. Kľudne by som to mohla popísať ako drogu. Všetko, čo nám prináša okamžité uspokojenie nám vyhovovuje. Akýkoľvek dlhodobý cieľ so sebou prináša občasnú nudu, zlyhanie, nespokojnosť, netrpezlivosť … ale pri akomkoľvek náznaku z vypísaných sa našich cieľov často vzdávame. Naša raga voči príjemným pocitom nás ťahá dovnútra komfortnej zóny.

Ragou a jej formovaním v životoch detí môže byť napríklad taká "nevinná" pochvala. Deti v ich útlom veku vlastne vôbec nie je nutné tak veľmi chváliť - robia veci z čistého záujmu, vlastnej vnútornej motivácie a láske k životu. Neskôr, keď si začnú všímať, že napríklad ich láska k pohybu je hodnotená potleskom a vetami "Waaaaw aký prekrásny kotul! Ako ty krásne a rýchlo beháš." alebo ako je ich inklinácia k pomoci druhým hodnotená vetami "aký Ty si dobrý chlapček, ako Ty si pekne pomohol tete.", prestáva byť ich záujem prirodzený ale cielený. Prestenú tieto aktivity robiť preto, lebo to oni sami tak chcú, lebo im to príde prirodzené, ale preto, lebo za to budú mať pozornosť dospelého a chválu. Úplným opakom je dvesha, ktorej nárast môžeme u detí podporiť naopak kritikou. Keď máme aktívne dieťa, ktoré neobsedí, porovnáme ho s kľuďasom z vchodu odvedľa, môžeme ho zavaľovať vetami ako "Nemôžeš sa už trochu ukľudniť? Nemôžeš byť ako Klára? Pozri sa ako kľudne sedí, neotravuje svojich rodičov. A Ty? Furt dačo potrebuješ. Hanbím sa za Teba." Pre dieťa to je zážitok odmietnutia, nepríjemnosti, ktorému sa bude snažiť vyhnúť. Preto svoju energiu utlmí. Aby sa maminka nehnevala.

Tieto otázky ale patria výchovnému poradcovi, ako na to ... ani jedno ani druhé ale rozhodne nenapomáha k zrelému rastu.





Abhnivesah, lipnutie na živote - strach zo smrti


Sutra 2.9: "Lipnutie na živote je vrodené a podliehajú mu tiež učenci."



A poslednou … poslednou kléšou je abhinivesah, strach zo smrti. Ťažké. Niekto by mohol tvrdiť, že s predchádzajúcimi problém nemá. I keď — asi by sa mýlil. Ale strach zo smrti? Ak by niekto vyhlásil, že sa jej v kútiku duše nebojí, neverila by som mu. Podľa psychologickej literatúry sa prvýkrát s otázkami smrti stretneme do 6 rokov a je nesmierne dôležité, ako nám to naši najbližší hneď na začiatku vysvetlia. O tomto fenoméne píšu aj psychológovia Firestonovci (otec s dcérou), ktorých literatúru a postoje veľmi uznávam. V tejto literatúre sa stretnete s pojmom “death anxiety”, pre ktorú niektoré (vlastne väčšina, možno aj všetky svojim spôsobom) deti okolo seba vystavia obrovské múry (defences, alebo aj obrany), ktorými sa pred touto realitou snažia ukryť.

V situácii kde sa dieťa stretne so smrťou alebo s poznaním smrteľnosti sa snaží pochopiť, čo sa vlastne deje. Mozog môže reagovať panikou, stuhnutosťou alebo jednoducho vypne všetky naše emócie, pretože ich nezvláda a najmä, nevie, čo s nimi. Vyšle jednoznačnú správu.


Ako si môžem niečo užiť, ako sa môžem z niečoho tešiť, ako môžem mať niekoho rada, ako môžem nechať niekoho mať ma rád, keď sa všetko aj tak raz pominie? Aj on ... aj ja ... ?


Sú to správy, ktoré sa nám zaryjú hlboko do podvedomia. Natoľko hlboko, že ani nemusíme vedieť, že práve z nich vyviera náš perfekcionalizmus, vzťahovačnosť, arogancia, sebestrednosť, neschopnosť povedať prepáč, neschopnosť pripustiť si druhého človeka blízko do určitej miery emocionálne intimity, neschopnosť dať našim milovaným slobodu … čokoľvek, čo jednoducho odráža našu neschopnosť byť zraniteľní. Priľnúť k niekomu, kto raz isto zomrie, alebo my zomrieme jemu a my jednoducho vieme, že to bude bolieť - jeho alebo nás.



To, akými sračkami sa človek začne boriť v momente, keď sa rozhodne pomaly otvárať matriošku po matrioške, aby nakoniec pochopil, ako sakramensky zraniteľný, nedokonalý, obyčajný a v samej podstate nedôležitý (ako zrknko piesku vo vesmíre) je ... je nepodstatné.

Niekedy sa aj sama seba pýtam, či som čakala jahody, keď sa touto cestou vydám. Či som čakala, že ma budú blahorečiť všetci nakonci. Zatiaľ sa mi rozhodne páči, nie KAM táto cesta vedie, ale čo NA NEJ zatiaľ nachádzam.


Na záver — ako je to ten citát? “Bolesť je nevyhnutná, ale utrpenie voliteľné.” (Haruki Murakami). Kléše a ich výklad je úžasné poznanie. Ale bolesť? Bolesť je vernou priateľkou človeka. Vždy mu napovie, že sa v jeho živote deje NIEČO. Nie ČO. Ale NIEČO. Nemusí to hneď odzrkadľovať nesprávnosť situácie, v ktorej sa nachádza ale naopak jej správnosť. Ak som sa niečo za svoj život zatiaľ naučila, je to práve toto.

Nie každá bolesť je snahou nášho tela dostať nás zo situácie, lebo je pre nás zlá. Možno je to len snaha nás odtiaľ dostať preto, lebo sa snaží nás chrániť pred niečím, čo ani nikdy hrozbou nebolo, respektíve UŽ NIE JE.


https://www.yogajournal.com/yoga-101/who-do-you-think-you-are

https://www.yogajournal.com/yoga-101/mistaken-identity

https://www.yogajournal.com/yoga-101/olivia-hsu-yoga-sutra-2-12-kleshas-can-boost-self-awareness

61 zobrazení

Nejnovější příspěvky

Zobrazit vše