27, nevydatá, bezdetná ... stigmatizovaná! Poznáš?

Aktualizace: 30. pro 2020


Bože, daj mi pokojnú myseľ, aby som prijal veci, ktoré zmeniť nemôžem. Daj mi silu, aby som zmenil veci, ktoré zmeniť môžem. A daj mi múdrosť, aby som rozlíšil jedno od druhého.

- Reinhold Niebuhr



Rada by som týmto článkom objasnila pár záležitostí a predovšetkým podporila ženy mne podobné. Možno aj tým, že vyjadrím svoj vlastný postoj k tejto záležitosti, moje osobné skúsenosti a analýzy.


Na úvod ...

  • Mám 27 rokov, nie som vydatá a nemám deti.

  • Ľudia túto vec berú ako problém a či si to pripúšťame alebo nie - neakceptácia bolí.Vždy. Aj keď niektorí tvrdia, že to majú v päte, tá bolesť vypení niekde inde. Možno v arogancii, možno v rebéli (o tom by som vedela rozprávať), možno v egocentrizme, nevraživosti alebo v úzkosti. Ako to bolo napríklad u mňa hneď po tom, ako som prestala rebelovať.

  • Chcela by som sa k tejto téme vyjadriť ako nevydatá, bezdetná partnerka jednoho úžasne nedokonalého muža, ako človek so svojimi detskými spomienkami, ako žena a nakoniec aj ako logopédka, ktorá vo svojej práci často vidí okrem iného aj výsledky nevedomého manželstva a rodičovstva.

  • Ak premýšľate nad tým, či náhodou nie som karieristka ............ ty kokos ............ okolo toho pojmu som ani len nešla. Čo to je?

  • Ak premýšľate nad tým, či náhodou len nezávidím, či nie som frustrovaná, či sa len neobhajujem, pretože vydatá nie som a nemám deti - nad tým som sa už zamyslela. Závidela som. Prestala som závidieť až vtedy, keď mi došlo, že svadba nehovorí absolútne NIČ o kvalite a zdraví partnerského vzťahu, a keďže mne záleží na tej kvalite, svadba sa stala pre mňa príjemným doplnkom. Prestala som závidieť, keď som zistila, že dieťa ma nenaplní pocitom dôležitosti a hodnoty, že tu nepríde preto, aby ma malo rado, aby mi robilo vizitku a dávalo mi ten pôvabný materinský imidž. Na to som tu v prvom rade JA. Zistila som, že jednoducho len z číreho dôvodu priviesť nový život na svet, aby si to tu s nami užil je neskutočné privilégum a myslím, že si zaslúži dostatočnú pozornosť aj prípravu. Ani jedno ani druhé nechcem mať preto, lebo si proste dupem vekovú líniu a štandartné míľniky spojené s určitým vekom. Takže potom prečo ma vlastne hnevá a mrzí postoj niektorých ľudí? Opäť k úvodu - neakceptácia vždy bolí a bolí i to, na čom nám záleží najviac.



Prečo sa vlastne v takomto prípade bavíme o stigme? Lebo som sa ja a veľa mne podobných ešte nevtrepala do noriem tejto spoločnosti? Ľudia sa ma pýtajú, prečo. Kde je problém. Premýšľam, prečo by to mal byť vlastne hneď problém. Prečo by to mal byť hneď výsledok problémov alebo výsledok "nesprávneho vzťahu".


Prečo sa ženy ako ja musíme zamyslieť nad povestnými otázkami "je so mnou niečo zle?", "je s mojim vzťahom niečo zle?" alebo "robím niečo zle?"


Zamyslite sa nad obrázkom tu dole. Ten s tými krúžkami a šípkami. Je jedno, ktorým krúžkom to začne.



Tieto vety dôverne poznám a viem vám z vlastnej skúsenosti povedať, čo s vami spraví spoločnosť, ich názory a vnímanie. V mojom živote mi veľa ľudí povedalo "vieš ... Ty si taká ... iná". Samozrejme. Ako je to tu v tom grafe napísané - uverila som tomu a začala som sa podľa toho neskôr aj chovať. Najprv som si myslela, že mi niečo je. Že nie som tak úplne v poriadku. Je to tým že som malá? Alebo že vyzerám stále strašne mlado a nikto ma neberie vážne? Je to preto, čo mi aj naši vždy hovorievali, že som strašne hyperaktívna? Alebo - psychika? Nie som narušená nejako? Drvivú časť môjho doterajšieho života som jednoducho prežila s presvedčením, že so mnou niečo nie je v poriadku. Už ale asi chápem, v čom je tá inakosť, ktorú ľudia popisovali. Pre nich som bola naozaj iná a potom som už aj schválne volila veci, ktoré by boli definované ako "iné" - tak veľmi som sa s týmto konceptom stotožnila! Ale po čase, keď začali do môjho života pribúdať ľudia, ktorí boli mne podobní, alebo ani neboli ale proste radi trávili čas v mojej prítomnosti, ktorí akceptovali moje nedostatky, som sa nad tým konečne ešte raz zamyslela, vystúpila zo svojej komfortnej zóny, začala som viac dôverovať a menej preverovať, viac si druhých pripúšťať a nakoniec - konečne som pochopila, čo je to podľa niektorých to "iné".



Nebola som nikdy také to štandartné dievča - poslušná princeznička, ktorá je slušná, drží jazyk za zubami, robí svojej rodine dobrú vizitku a pre svoje zaradenie sa do dievčenskej partie napríklad aj stratí vlastnú identitu.


Po čase bol problém aj to, že som medzičasom uverila všetkému tomu, čo okolie hovorí. A to je ten Pygmalionov efekt - všetci mu prepadáme, ak nám to nedôjde.

Dlho som mala prischnuté nálepky "problémová", "rebel", "nevychovaná", "iná", čomu som časom uverila a nedokázala som sa už vidieť inak. Len ako tú, s ktorou sa nikto nebaví, lebo niekde hlboko vnútri, hlboko hlboko vnútri som jednoducho - zlá. A skôr či neskôr mi na to aj tak všetci prídu, tak načo sa vôbec snažiť?

Nebola som jemné dievčatko, nebola som hanblivá, ani malovravná. Bola som už od mala človek s kopou energie, môj spánkový režim je neštandartný aj v súčasnosti a prechádzka so mnou bola podľa všetkého skôr aktívnou záležitosťou ako odpočinkom. Podľa mojich doterajších informácii som bola typ toho dieťaťa, ktorému dnes dáte v interiéri na hlavu prilbu. Milovala som bunkre, dokázala som na ich stavbu využiť aj celú moju izbu, športy mi tiež nerobili problémy a rozhodne som sa nebála.

To je síce všetko pekné, ale jednoducho vôbec som nezapadala do štandartnej formičky "ideálna dcéra" ani "ideálne dievča". Proste mi to nešlo. Bola som to stále len ja.




Vždy, keď som bola sama sebou a niekto mal s tým nejaký problém - obzerala som sa po druhých dievčatách, teraz ženách, ktoré mali naoko dobre vybudovanú sebadôveru a sebahodnotu, možno aj preto, lebo mali okolo seba množstvo ľudí, ktorí im to neustále potvrdzovali. Ktorí im pritakávali, tlieskali za ich úspechy, za ich rozhodnutia a správanie. Aj ja som to chcela. Ale nie tie ich rozhodnutia - ale tú akceptáciu a podporu. Aj ja som chcela počuť to "dobre to robíš", "keď sa posnažíš, dokážeš to", "si silná", "som tu pre Teba", "zvládla si to výborne", "nevadí, nabudúce to spravíš lepšie" alebo "mám Ťa rád, nech sa rozhodneš akokoľvek". Začínam ale uvažovať, že ani oni to nemali. Vlastne vôbec to nemali. Ibaže sa rozhodli sa podriadiť, aby to aspoň naoko dostali.



V dnešnom svete si musíte častokrát vybrať medzi akceptáciou toho, kým nie ste alebo odmietnutím toho, kým skutočne ste.



Takže ... áno.


Cítim tú stigmu.


Na začiatku sú to také zaujímavé pocity menejcennosti v miestnosti plnej zasnúbených, vydatých, tehotných žien alebo matiek (často mladší ľudia odomňa).


Uvedomujem si, že všetky pocity vychádzajú zvnútra, a teda niekto môže argumentovať, že "aha? to znamená, že Ťa to trápi" ...


Ale samozrejme! Samozrejme že ma to zasahuje!


Je ťažké sa necítiť menejcenne, keď poviete svoj životný status a odpoveď je "hm" alebo ešte lepšie "neboj sa, aj Ty sa raz vydáš", prípadne "neboj sa, aj Ty raz budeš tehotná" a zatiaľ najlepšie "aj vám by sa už trebalo poponáhľať".


Rýchlo. Bože rýchlo, zmena témy, lebo ma roztrhá.


Ale nie z nevyrovnanosti s mojim súčasným stavom, ale z tých pocitov sociálneho vylúčenia len za to, že volím inú cestu ako niektorí v miestnosti.


Celý tento kolobeh sa ma dotkol najviac okolo mojich 25 rokov. Nešlo o to, že som mala POCIT, že sa všetci okolo mňa berú a otehotnievajú. Ono to tak reálne aj bolo. Vtedy som ešte žila v tom presvedční, ktoré som popísala na začiatku. Bola som ešte výrazne zmätená priznám sa, svoju sebahodnotu som odrážala od vnímania druhých ľudí a od porovnávania sa s druhými. Ohovárala som, porovnávala som sa, vo všetkom som musela byť najlepšia, závidela som a svoje myšlienky a na to viažúce sa pocity že "nie som dosť dobrá a nech urobím čokoľvek nikdy ani nebudem" som akosi nevnímala.

Keďže človek nikdy nebol stvorený na to, aby žil sám, v tej osamelosti sa u mňa začala vyvíjať taká vec, že emočná závislosť. Hanbila som sa si to priznať, ibaže keď teraz vidím, koľko ľudí a obzvlášť žien týmto trpí, už to nie je o hanbe ale o tom postavení sa zo stoličky s prehlásením: "Ahojte všetci, volám sa Ivana a som (emočne) závislá." Manželstvo nebolo pre mňa áno alebo nie, ale JEDNOZNAČNE, pretože ja ako žena bez muža nemám hodnotu. Materstvo ani nehovorím - predstavovala som si to ako koniec mojej životnej púte, že toto som ja, toto keď budem mať, už mám všetko. Hovorila som si, že už nebude ja a ty ale my. Že sme nerozdeliteľní. Že dieťa v pohodičke vychováme lebo sa máme radi - nie? Láska (druhého) hory prenáša.


Problém?


Keby som mala partnera, ktorý by ma v tomto podporil, síce som možno už vydatá aj s deťmi, ale som na tom stále rovnako zle, ako pred rokmi.

Môj partner to mal teda trochu inak a hneď na začiatok podotknem, že ma to zachránilo.


Lebo viete. Na manželstvo musíte mať dvoch. Aj na rodičovstvo.

Čo teraz?

...

Kríza. Veľká. Kríza. Ale skôr ako partnerská - osobnostná.

...

A odstupom času vám poviem ... prežila by som si ju znova ... a znova ... a znova. Napriek tomu, akokoľvek nepríjemná bola.

...

Na rozdiel od toho, ako som to mala vo zvyku - tentokrát som neušla. Mohla by som povedať, že intuícia alebo čo to bolo ma prinútila ostať a zamyslieť sa. Začala som premýšlať, prečo je to pre mňa vlastne tak veľmi dôležité - vydať sa a mať deti. Ako možno dobre hádate - bola to tá emočná závislosť, o ktorej som písala vyššie. Bolo to presvedčenie, že bez toho nikdy nebudem šťastná, nebudem mať hodnotu. Že potrebujem druhého človeka na to, aby som mala pocit bezpečia, istoty, stability, hodnoty, šťastia. Aby mi hovoril čo mám robiť, ako sa mám správať čo si mám myslieť (a ja s tým budem bojovať ešte skôr ako sa nad tým zamyslím, lebo som na to tak zvyknutá). To je veľká záťaž nie len pre mňa, ale aj pre toho druhého. Zoberte si, že ten človek vás musí dookola uisťovať, že všetko je ok, že nikde nejde, že večer s partiou neznamená, že vás nemá rád, že jeho osobné ciele nie sú v rozpore s vašimi spoločnými a že dokonca aj vy máte právo na tie svoje, že keď je v práci vám nezdvihne, že každý skialpový výjazd neznamená vražedná lavína, že aj on má právo na blbý deň ... Pre Boha veď kto by prežil s takýmto vrecom nervov čo i len deň ?!



Nedostala som to čo som chcela. Ale rozhodne som dostala to, čo som potrebovala. Len som o tom dlho nevedela.



On vždy mal, má aj bude mať svoje osobné ciele. Zamýšľa sa nad rozhodnutím, ktoré ide urobiť. Názory druhých ľudí ho značne ovplyvňujú, ale dokáže sa zastaviť pri veľkých rozhodnutiach, ktoré by mal urobiť iba kvôli názoru druhého - keby aj môjho. Aj on má svoje neistoty. Ale toto jednoducho vedel. Nikdy sa nedá do ničoho dotlačiť. Ten chlap by nebol pod papučou ani kedy som veľmi chcela. Zatiaľ odhalil každú jednu moju podprahovú snahu ho zmanipulovať (zábavné je, keď sa na mňa pozrie, zasmeje sa a povie mi "nemanipuluj!"). Toho chlapa si hlboko vážim, rešpektujem, podporujem a som zaňho vďačná každý jeden boží deň, keď sa vedľa neho zobudím. Má svoje chyby - aj dosť veľké - ale on je prvý človek, od ktorého som neušla pri prvom probléme. Ktorému sa snažím dať viac ako si od neho vezmem. Pri ktorom som už urobila toľko prešľapov (vypísané vyššie), že by som čakala že ma odhodí ako špinavé prádlo. Je to prvý človek, ktorý sa doslova dotkol "toho", čo bolo pod mojou aroganciou, opovrhovaním, surovou kritikou, cynizmom a perfekcionalizmom. Je to prvý človek, ktorý mi povie "Toto ale nie si Ty." A na moje počudovanie je to tiež prvý človek, ktorý s opovrhovaním neprevráti oči, keď som sama sebou.


Možno to teraz vyzerá tak, že môj muž ma zachraňuje. Prišiel ako princ na bielom koni. Objavil sa vo vlakovom kupéčku a prevrátil mi môj život naruby. Prišiel mi nasadiť črievičku, vyslobodiť ma z útrap samoty, jeho bozk ma prebudil a ja sa vznášam. Jasné. Presne. Nie. Poznáte montesori citát? Pomôž mi, aby som to dokázal sám. On v podstate nič neurobil, nič mi nepovedal, nikde ma nenaviedol, on ma za psychológom neposlal, nelieči moje rany. On tu proste len je. Pomohol mi postaviť sa a oprášiť sa. Ale všetko ostatné je sakra moja práca. Každodenná ťažká práca a rozhodnutia ktoré robím kvôli sebe a LEN kvôli sebe. Lebo si tak veľmi prajem spoznať sa - podať samej sebe ruku, predstaviť sa a byť spokojná s tým, kto mi tú ruku podáva. Až ďalej stojí to, že si napríklad prajem byť aj fajn priateľkou a ženou svojho muža a kúlovou mamou pre naše deti. Ale nie preto, lebo mi to pridá na hodnote, ale preto, lebo to pridá na hodnote ... konečne ... im.


Nevedela som, že potrebujem nabrať solídny oprávnený pocit kompetencie a sebahodnoty pri poznaní všetkých svojich nedostatkov. Nevedela som, že potrebujem nabrať veľký kus autonómie a samostatnosti, že sa potrebujem najskôr zaceliť ja sama, aby som mohla s niekým plnohodnotne zdieľať život, dokonca ho niekomu aj dať. Nevedela som, že sa potrebujem naučiť veriť ľuďom. Nevedela som, že potrebujem spochybniť a nakoniec aj úplne rozvrátiť svoj perfekcionalistický pohľad na svet, život a ľudí. Že máme právo na smútok, že nemusíme byť vždy pripravení spraviť veci ktoré sa od nás očakávajú, že nemusíme byť vždy upravení, vždy s dobrým názorom, vždy mať pravdu a že vlastne ... prečo by sme mali mať zákonite právo na to, aby sa nám v živote diali len dobré veci a prečo by sme sa mali cítiť furt len šťastne a konať správne? Urobila som veľa chýb aj ich ešte veľa urobím, zažila som si bolesť aj ju ešte zažijem. Je výhoda to vedieť a proste akceptovať.



Druhé prebudenie a facka prišli s myšlienkou detí, keď som sa sama seba opýtala, čo im vlastne chcem odovzdať. Svoj idealistický pohľad na svet? Svoju sociálnu izoláciu? Svoje posudzovanie druhých ľudí? Svoju nízku až absolútne žiadnu hodnotu?



A tu som si dala stopku. Kde sa Ty dievča chceš vydávať a deti rodiť, keď Ty nemáš ani len základnú predstavu o tom kto si? Keď si lásku zamieňaš so závislosťou?




Napriek tomu, že na Slovensku nie sú ľudia pripravení otvorene rozprávať o svojich "problémoch", ja to skúsim. Viete prečo? Lebo túto našu neschopnosť schytávajú naše deti. A potom ich deti.



Naša mladá a raná generácia detí. Prečo je problém, keď sa človek rozhodne vstúpiť do manželstva a mať deti bez toho, aby sa aspoň na chvíľu pozrel do zrkadla s tým, že vôbec nevie, čo ho tam čaká? A že je jasné, že KAŽDÝ tam bude vidieť niečo, čo sa bojí otvoriť? Lebo nikto nie je dokonalý?

Takže vlastne nakoniec je to môj osobný problém, že nie som ešte vydatá a nemám deti? Keď sa na to pozrieme takto, tak s radosťou priznávam, že ÁNO, ja mám problém. Každý máme konieckoncov nejaký - väčší, menší. Ja som šťastná, že som na ten svoj prišla a že mám odvahu ho riešiť. A prečo je to dôležité ? Ide o:

  • detičky, ktoré do 5 rokov len downloadujú programy svojich rodičov a nasávajú príklady zo svojho okolia a potom len opakujú to, čo ich rodičia.

  • malinké Pampúšiky, bábätká, ktoré musia často trpieť tvrdé značkové tenisky, rifle v ktorých sa nedá hýbať, 100 násobné prezliekanie lebo chúďa grcká, lebo človek sa rozhodne pre dieťa kvôli imidžu.

  • malinké Pampúšiky, bábätká, ktoré ostávajú bez akejkoľvek reakcie rodiča na jeho potreby, lebo veď "on nebude jeho otrokom".

  • malých úžasných energických chalanov, ktorí musia trpieť vety ako "chlapi neplačú", lebo jeho rodičia nemajú kuráž zrkadliť jeho strach, hnev alebo smútok lebo oni sami sa ho boja.

  • malé úžasné zvedavé baby, ktoré musia byť tie dobré milučké krásnučké vychovanučké dievčatká, princezničky, ktoré nerobia problémy a sú okrasou a potešením pre svoje okolie a hlavne - rodičov a starých rodičov.

  • deti, ktoré sa pre rodiča nikdy necítia dosť dobré, prechvaľujú ich alebo kritizujú.

  • blbé dni rodičov, na ktoré majú plné právo, ale myslia si, že namjú, tak to nechcene dajú pocítiť svojim deťom alebo partnerovi.

  • veľmi blbé dni rodičov, na ktoré majú taktiež právo. Majú právo veci nevedieť, robiť chyby alebo veci vlastne úplne pokaziť. Ale potrebujú o tom vedieť, potrebujú to verbalizovať, vlastniť to a ďalej sa zachovať v záujme nápravy. Nie rezignácie, vyhovárania sa, kompenzácie alebo bohviečoho iného.

  • klamstvá. Klamstvá, ktoré denne hovoríme svojim deťom, lebo ich denne hovoríme sami sebe. Máme strach, tešíme sa, radujeme sa, závidíme, sme prekvapení, sme smutní, niečo neklape, cítime vinu, odpor, bojujeme sami so sebou, so spoločnosťou, stagnujeme, očakávame ... a cez to všetko sa na fotkách usmievame, na odpoveď "ako sa máš?" odpovedáme "perfektne." a tak ďalej. To nie je odvaha. To nie je to, že je mi nejako, viem to a idem urobiť niečo pre to aby to tak nebolo. To je sebaklam a teda nulová snaha zmeniť nefunkčné veci.

  • snahu ľudí byť dokonalí pre druhých alebo naopak totálna rebélia proti zaužívaným hodnotám, pričom niektoré z nich su skutočne na mieste. V prvom prípade je to stres z každej chyby, lebo tie sa predsa nerobia a v druhom prípade je to vyhýbanie sa veciam, ktoré by možno človek aj naozaj úprimne chcel, ale bráni sa im, lebo sa nechce nechať dotlačiť okolím. Veď on je rebel. On chodí s transparentami s cieľom zlepšiť svet. Tak nemôže byť pokrytec - nie?



Čo takýmto spôsobom vlastne chceme odovzdať našim deťom?

Dieťa dlho len zrdkadlí nás samých !



Neviem, aké majú ostatní dôvody na to, že nie sú zobratí ani nemajú deti. Ale je to ICH VEC a nehovorí to absolútne NIČ o kvalite ich vzťahu. Ja tlieskam každmu človeku, ktorý hľadá skutočnú lásku vo svojich rozhodnutiach, kto je otvorený každodennej bolesti, keď sa rozhodne meniť nefunkčné veci. Lebo staviať sa na odpor ľuďom je jedna vec a postaviť sa na odpor sebe samým a svojim nefunkčným presvedčeniam je úplne iná šálka kávy. Máte pocit, že vás zvnútra ide roztrhať, že to jedného dňa snáď nevydržíte, že vás isto porazí.


Teším sa teda z každého človeka,

  • ktorý sa pre manželstvo a rodičovstvo rozhodol vedome, preto lebo on sám chce.

  • ktorý nečaká, že ho ani jedno z toho spasí.

  • ktorý nečaká, že rodičovstvo ho spraví nadovšetko šťastným a bleženým, že je to jeho životné poslanie a bez neho sa bude cítiť bezcielne a nedôležito, a teda bude pravdepodobne nezdravo zasahovať do života svojho už odrasteného "dieťaťa".

  • ktorý má aspoň predstavu, kým chce byť aj mimo svojho vzťahu, aj mimo svojich detí.

  • ktorý ešte pred rodičovstvom pochopil, že to nie je o balónikoch, dupačkách, krásnych rozkošných pančuškách, čiapočkách, ale že to bude pravdepodobne záhul, málo spánku, veľa stresu, ktorý bude potrebovať nasmerovať inde aby poškodil mentálny vývin svojho dieťaťa čo najmenej.

  • ktorý vstupuje do role partnera a rodiča s tým, že je ochotný ukázať tomu druhému to najhoršie zo seba, aj keď sa to spája s obavami a pochybnosťami, a že vynaloží maximálne úsilie na to sa rozhodovať napriek svojej nedokonalosti pre veci, ktoré si sám vyberie. Že vlastní svoje rozhodnutia! A že zároveň vedia jeden o druhom, čo si volia. Že to dokážu verbalizovať. Aby rozhovor typu "Čo Ti je?" - "Nič" existoval len veľmi málo.

  • ktorý si sám so sebou sadne a pouvažuje, aké sú jeho hodnoty a akou cestou sa chce on sám vydať, nie si len odpovedať na otázky ako to majú ostatní? tadiaľ pôjdem ... alebo ako to nemajú ostatní? tadiaľ pôjdem ...

Teším sa z každej ženy,

  • ktorá sa vníma ako samostatne stojacu bytosť s mnohými ňou vybratými životnými rolami a nie ženu, ktorú si už druhí a ani ona sama nevedia predstaviť, ako vyzerá bez dieťaťa zaveseného okolo krku.

  • (na druhej strane), ktorá sa do tehotenstva a rodičovstva pustila s tým, že je to neskutočná zodpovednosť, že ani 1000 kníh a rád nestačí na to, aby pochopila základné prvky vývinu dieťaťa a že je na nej, čo sa s tým pokúsi urobiť a ako sa zachová. Že teda ide do toho s vedomím, že sa jej o deti nebude starať okolie, kým si ona bude nerušene žiť svoj doterajší život.

  • (a toto sú moje vzory), ktoré si dokázali nájsť harmóniu medzi svojimi doterajšími rolami a rolami matky a manželky, ktoré sa poznajú natoľko, že vedia, čo zo svojich silných stránok môžu s hrdosťou prezentovať svojmu potomkovi a v čom sa zabrzdiť, lebo vedia čo im zrovna nejde.


... lebo potom viem, že sa to dá a že to tak rozhodne chcem a teda robím kroky smerom k tomu. A ja si na to teda viete čo? Počkám. Idem svojim tempom. V pohode. Kam ten spěch?



Na koniec treba ešte dodať, že neviem. Neviem, čo sa bude diať. Neviem, ako bude vyzerať moje partnerstvo za 10, 5, 8 rokov a vlastne ani zajtra. Neviem, či budeme mať deti. Viem, že ich chceme. Nevieme, aké budú, ak ich budeme mať. Neviem, čo so mnou v budúcnosti spravia rozhodnutia, ktoré urobím teraz.



Ide vždy len o to, čo vieme ovpyvniť a čo si vieme my sami tvoriť - a tým sú hodnoty, okolo ktorých sa točí celé naše bytie. K tomu aj ten úvodný citát.


Keď sa vrátim k tomu môjmu krátkemu príbehu z úvodu ... Až keď sa dnes nad tým všetkým zamyslím, uvedomujem si, že spoločnosť, rodina aj genetika sú skutočne silné faktory (bavíme sa o zdravých jedincoch bez genetických anomálii). Ale je tu ešte jedna vec, ktorá človeka ovplyvňuje ešte viac ako vymenované veci. On sám. Na to je ale potrebný asi kus spirituality. Ide o tú samotnú životnú silu, ktorá mu dáva odhodlanie hľadať a "bojovať".


Na záver silný odkaz ...



A ešte ... ty vole - ešte chcem povedať - rozhodne netvrdím, že to čo píšem je správn. Je to len úprimný článok k reálnej téme, ktorú veľa z nás mladých teraz zažíva a môj osobný prípad a názor na danú vec.



PS: Keď mi moja teta povedala, že si asi nechá nadvihnúť svoje viečka, lebo ich má spadnuté som sa jej strašne smiala. Po dopísaní dohoto blogu s pripnutým videom i fotkami ... sa už nesmejem. Beriem to celkom vážne.




https://medium.com/@alltopstartups/pygmalion-effect-how-expectation-shape-behaviour-for-better-or-worse-11e7e8fa7f4b

https://sk.pinterest.com/pin/231513237066803570/